Proti hlave aj bolesti. Ocenený Chára stále nebrzdí

Talent a nadanie musí byť nevyhnutnou súčasťou každého hráča, ktorý chce preraziť na najvyššej úrovni. Na to, aby ste sa dostali na úplný vrchol, však potrebujete ešte niečo navyše. Nekompromisnú povahu. Schopnosť zaprieť sa. Prekonávať limity.

Novodobá história NHL takých hokejistov zažila niekoľko, ale jeden medzi nimi vyčnieva. Zdeno Chára, ktorý bude v pondelok uvedený do Hokejovej siene slávy v Toronte.

"Niekomu to možno pripadá úsmevné, ale keď mi začali chodiť správy s gratuláciami, tak som práve cvičil," pobavil Chára prítomných na odovzdávaní prsteňov pre nových členov. "Tak som zistil, že som bol vybraný do Hokejovej siene slávy. Je to pre mňa česť a veľmi si to vážim."

Obrovský bek, ktorý v NHL odohral 1680 zápasov, určite nemal najšikovnejšie ruky na svete. Nedominoval v technických zručnostiach a na ľade 'netancoval'. Mal však niečo, čím sa od ostatných odlišoval. Priam masochistickú schopnosť prijímať bolesť a neuznával prakticky žiadny fyzický limit.

"Myslím si, že sa to začalo už v mladom veku. Súviselo to so spôsobom, akým som bol vychovávaný. Uvedomoval som si, čo treba urobiť preto, aby bol človek úspešný," priblížil Chára. "Že je to predovšetkým o tvrdej práci. Chcel som si dať čo najväčšiu šancu na to, aby som mohol uspieť. Z nejakého dôvodu som si to užíval. Čím viac ma tréningy boleli, tým to bolo pre mňa príjemnejšie. Postupne som si na to zvykol a stalo sa to súčasťou môjho života."

Aj vďaka tomu sa neustále zlepšoval. A z hromotĺka, ktorému sa počas jeho prvých sezón v New York Islanders veľmi neverilo, sa vypracoval na hráča rešpektovaného celou ligou a hokejovým svetom. Na dlhoročného kapitána Boston Bruins. Na muža, ktorého chcete mať po boku, keď idete do bitky.

"Snažil som sa toto nastavenie odovzdávať svojim spoluhráčom, ale každý človek je iný. Určite bolo dosť chlapcov, ktorí ma nasledovali," kývol hlavou. "A myslím si, že to potom mohli využiť. Predovšetkým som sa snažil byť pre všetkých príkladom."

Počas fantastickej kariéry Chára získal jeden Stanley Cup, na hokejový Olymp vystúpil s Bostonom v roku 2011. Ešte viac však rodáka z Trenčína charakterizovalo prehraté finále z roku 2019. Záver série proti St. Louis Blues totiž vtedy odohral so zlomenou čeľusťou.

"Vtedy to nebolo jediné zranenie, ktoré som mal. Mal som poničené rameno a trápil ma aj boľavý lakeť," vymenoval Chára. "O ňom som sa dozvedel, až keď som išiel na operáciu s čeľusťou. Mal som zranený jeden z nervov, takže to nebolo také bolestivé. Vedel som, že môžem hrať, tak som tomu neprikladal váhu."

Bolesť, nebolesť, to už sa naozaj muselo stať niečo vážne, aby nejaký zápas vynechal. Aj počas aktívnej kariéry hľadal cesty, ako svoje fyzické limity ešte viac posúvať. Obišiel si preto niekoľko etáp najslávnejšieho cyklistického závodu Tour de France a prestávka na oddych medzi sezónami preňho prakticky neexistovala.

"Užívam si jazdu na bicykli aj behanie. Vždy to boli dôležité súčasti mojej prípravy na sezónu," potvrdil. "Tour de France som si vždy užíval a veľmi sa mi páčila atmosféra, ktorá ju obklopuje. Priťahovalo ma to, pretože tie horské etapy nie sú jednoduché. Je to poriadna drina a to sa mi na tom páčilo. Je to iný typ bolesti, ako keď idete cvičiť do posilňovne. Aj týmto spôsobom posilňujete svoju myseľ a odolnosť. Telo vydrží vysokú záťaž, ale kľúčové je presvedčiť hlavu."

To sa Chárovi podarilo veľmi rýchlo. A nielen to. Svoj prístup počas kariéry dokázal prenášať aj na ostatných, aj preto sa v bostonskej TD Garden aj po rokoch stále hovorí o kultúre, ktorú tam slovenský obor spolu so svojimi učeníkmi Patricom Bergeronom a Bradom Marchandom zanechal.

"Všetko sa odvíja od tréningov. Keď nepracujete tvrdo a dobre, tak nemôžete vyhrávať zápasy. Musíte byť pripravený a zároveň fungovať ako dobrý spoluhráč," zdôraznil. "To je úplný základ úspešného mužstva. Takto som to mal od začiatku nastavené a pracoval som na tom, aby to tak v tíme vnímali všetci."

Aj keď Chárovi pomaly ťahá na päťdesiatku (48 rokov), tak vôbec nespomaľuje. Nikomu už nepotrebuje nič dokazovať, mohol by sa pokojne usadiť v kresle a oddychovať. S ničím takým však na slovenského reprezentanta nechoďte. Dopadli by ste dosť zle... Chára behá maratóny, šplhá sa po horách a ďalej 'týra' svoje robustné telo.

"Súčasnosť si užívam. Môžem sa totiž ďalej venovať tomu, čo mám rád. Každé ráno sa prebúdzam nadšený, že si môžem ísť zabehať, zaplávať alebo zajazdiť na bicykli. Potrebujem k životu záťaž," prezradil.

"Rád sa venujem svojim deťom a maximálne ma to napĺňa. Keď si potom idem večer ľahnúť, tak som smutný, pretože nechcem. Viem, že si potrebujem oddýchnuť, ale najradšej by som stále niečo robil."