Stal sa lídrom, preslávil sa mimoriadnou silou, nekompromisnosťou, súťaťživosťou, ale aj šikovnosťou a vodcovskými schopnosťami. Za to všetko získal v roku 2009 Norris Trophy pre najlepšieho obrancu NHL, o dva roky neskôr získal Mark Messier Leadership Award a trikrát priviedol Bruins do finále Stanley Cupu. V roku 2011 najcennejšiu hokejovú trofej aj zdvihol nad hlavu.
Jeho aktuálny vstup do Siene slávy je zavŕšením cesty, ktorá sa vtedy začala na malom štadióne, v zime a s jedinečnou vôňou okolo. Tam si ho hokej prvýkrát získal.
"Tam ma dostal," súhlasí Chára. "Zrazu ma mal."
\\\\
Chára bez debaty dostal do vienka isté vlastnosti. Počínajúc výškou a dĺžkou rúk, jeho atletickosťou. Zároveň sa však stal hviezdou vďaka tomu, že bol jedným z najväčších pracantov v histórii NHL. Z posilňovne a z haly ho často museli vyhadzovať a tréner Claude Julien mu pamätne dohováral, nech si už konečne trochu sadne a oddýchne. Jeho najväčšiu zbraňou však bola jeho myseľ. Určite to nebola samozrejmá cesta, skôr naopak.
"Vtedy si nikto nemohol myslieť, že raz vyhrá Norris Trophy a dostane sa do Siene slávy," tvrdí Rick Bowness, ktorý Cháru viedol v jeho nováčikovskej sezóne 1997-98 v Islanders. "Každý hovoril len o tom, ako nestíha rýchlostne. No, veď aj meria 206 centimetrov. Mal neuveriteľnú silu a dosah hokejky, o to som sa nikdy nebál, ale všetci riešili, ako na tom bude s pohybom. Vedel som, že urobí maximum, aby sa zlepšoval – a presne to sa stalo."
Práve to bola Chárova superschopnosť.
"Myslím si, že mojím talentom sú vôľa a pracovná morálka," hovorí slovenský velikán. "Nikdy som nevynechal tréning bez ohľadu na to, čo sa dialo. Prípravu som doťahoval do extrému tak, aby som vedel, že budem mať lepšiu fyzičku ako všetci v mojom veku, ale nielen moji rovesníci. Skrátka som to vedel."
Začalo sa to oveľa skôr. V roku 1988, keď mal Chára 11 rokov, ho jeho otec (bývalý olympionik v zápasení) zobudil, aby spoločne sledovali olympiádu v Soule. Sledovali stovku a Chára senior syna upozorňoval, že ešte na 60 či 70 metroch sú na tom najlepší šprintéri na svete podobne.
Rozhoduje posledných 30 metrov. Tam idú tí najlepší cez bolesť, povedal mu otec.
Chára to sledoval na vlastné oči. Videl, ako atléti bojujú s nepohodlím, ako prekračujú prah bolesti. Ako ignorujú to, čo iní ignorovať nedokázali.
A sľúbil, že to bude vedieť tiež.
"Všetko, čo som kedy dosiahol, súviselo s disciplínou a s prijatím toho, že aj keď mi to nejaký čas trvá, tak vždy musím byť trpezlivý a nikdy neuhýbať. Ale aj tak som to miloval," tvrdí Chára.
Skúšal na sebe všetky možné triky a testoval svoju myseľ. Predstavoval si, že v posilňovni alebo na ľade sú vedľa neho neviditeľné postavy, niekto ešte lepší, niekto odhodlanejší na ešte väčšiu drinu.
Týchto duchov prenasledoval. Nie vždy to však bolo zdraviu prospešné.
Preto ho v počiatkoch jeho kariéry tréner Julien na výjazde upozornil: Si skvelý, raz vyhráš Norris Trophy, ale musíš trochu spomaliť.
"Makal tak, až sa z neho dymilo. Preto sa to skončilo tak, že som mu povedal, že už robí príliš veľa. Snažil sa pracovať za všetkých ostatných," spomína Julien. "Keď sa pozriete na jeho prvú sezónu, tak už bol síce dobrý líder, ale nedostavovali sa také výsledky, aké by si predstavoval."
Chára sa neustále pohyboval na hrane a hecoval sám seba. Nebol schopný upokojiť sa a oddýchnuť si.
To bola jeho slabina – a zároveň aj jeho najväčšia sila.
"Určite nebol najladnejší korčuliar a nemal ani najšikovnejšie ruky. Všetko si musel odmakať," tvrdí jeho bývalý parťák z obrany Dennis Seidenberg. "Taká bola jeho mentalita a to ho robilo takým silným. Jeho prístup sa nikdy nemenil: Vyhrať každý zápas a každý súboj. Preto sa dostal tak ďaleko."
Aj preto, že nikdy nebol spokojný A keď sa cítil v najlepších rokoch, tak mu to bolo stále málo.
"Vedel som, že som dobrý, cítil som to, ale napriek tomu som si stále hovoril: Môžeš byť lepší. Pretože NHL je nebezpečné prostredie ak zabudnete na to, že sa na vaše miesto stále tlačia ďalší a ďalší," hovorí Chára.
"Tak som k všetkému pristupoval. Vedel som, že patrím k dominantnejším hokejistom, pravdepodobne som v jednom období bol najdominantnejším obrancom, nikdy som sa tým však nenechal pohltiť. Nedokážem to úplne presne opísať, ale sám seba som presvedčil: Môžeš byť lepší, idú po tebe. Musíš byť pripravený."
\\\\
Keď Chára 1. júla 2006 ako voľný hráč podpísal zmluvu s Bruins, tak mal za sebou zlú sezónu, s bilanciou 29-37-16 sa nedostal do play off. V ten deň sa všetko zmenilo. Nový líder a nový kapitán priviedol celý klub do novej fázy.
Keď nakoniec dostal otázku na zhodnotenie svojej kariéry, tak Chára povedal: "Najviac hrdý som na to, čo som dokázal priniesť do klubu 'Boston Bruins."
Prejavovalo sa to už na tréningoch. Keď Chára na ich začiatkoch prichádzal k Patricovi Bergeronovi, tak ten už dobre vedel, čo sa chystá. Bolo mu jasné, že to nebude žiadna zábava.
"Vždy povedal: Hej, dnes nastavíme latku," spomína Bergeron na legendárne cvičenie dvoch lídrov tímu jeden na jedného. "Ak budem úprimným tak to znamenalo, že som do 15 sekúnd skončil na ľade na zadku. On ma v podstate mučil."
Tento nápad sa zrodil vo chvíli, keď Chára podpísal zmluvu s Bruins a súhlasil s tým, že mužstvo bude viesť ako kapitán: "Bolo úplne zjavné, že musíme robiť veci lepšie a že sa musíme zmeniť. Najčastejšie som počúval, že tu chýba intenzita a správna kultúra."
A tak to začal meniť.
Pričom mal jasno v tom, že sa všetko musí začínať uňho a u Bergerona, že práve to urobí na všetkých najsilnejší a hlavne trvalý dojem. Preto Bergeronovi povedal: "Budem tvrdý, budem bojovať a nechcem, aby si sa toho zľakol. Nechcem, aby si sa bál, len budeme naozaj tvrdo trénovať a je dôležité, aby všetci pochopili, že to takto teraz budeme robiť."
Čo povedal, to sa aj stalo.
"Potom ku mne vždy prišiel a povedal: Dobrá práca," tvrdí Bergeron. "A ja som na to odpovedal. Ako to myslíš, že dobrá práca? Veď si ma tam celý čas drvil!"
Lenže fungovalo to.
Vzniklo tak prostredie, v ktorom tím trénoval rovnako tvrdo, ako potom hral v zápasoch, ak nie ešte tvrdšie. Kde sa nespoliehalo na skratky. Chárove štandardy sa stali všeobecným pravidlom.
"Bol naozaj skvelý líder," hovorí Julien. "To nie je automatické len preto, že ste kapitán, ale aj máte kapitána v takej skvelej forme, takého pracanta, ktorý nikdy nič nevypustí a vždy do toho dáva sto percent, tak nemáte inú možnosť, ako ho nasledovať."
Takže sa hralo podľa Chárových pravidiel. No a spomínané tréningové bitky? Brad Marchand ich opísal ako 'všeobecnú vojnu'.
"To sa dialo hlavne po niekoľkých porážkach za sebou alebo keď sme cítili, že treba byť na tréningu príkladom a ukázať ostatným, že je nutné zase sa zamerať na detaily, správne to odmakať aj v príprave," tvrdí Bergeron. "Veľa z toho ťahal práve 'Zee'. Preto aj začínal každé cvičenie. Všetkým tým hovoril: Toto je môj tím a vy ma budete nasledovať."
